Ako postupovať v prípade, ak Vám zamestnávateľ nevyplatí mzdu

Problematiku nevyplatenia mzdy je možné posudzovať z viacerých hľadísk, ktoré môžu byť uplatnené samostatne alebo súčasne.

Pracovnoprávna rovina

Zamestnanec má nárok na výplatu mzdy za odvedenú prácu. Toto právo vyplýva každému zamestnancovi už zo základných zásad platných pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov, ktoré sú upravené v z. č. 311/2001 Z. z. Zákonníku práce. V zmysle Čl. 3 Zákonníka práce platí, že: „Zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie.“ 

Tento článok je následne implementovaný aj do zákonného ustanovenia § 118 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Dohoda o výške mzdy je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, pokiaľ mzdové podmienky nie sú upravené v kolektívnej zmluve. Pokiaľ ide o výplatný termín, Zákonník práce v § 129 ods. 1 uvádza, že: „Mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.“

V prvom rade je potrebné vymedziť, ktoré príjmy je možné považovať v zmysle zákona za mzdu. Zákonník práce v § 118 ods. 2 a 3 uvádza: „Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Ako mzda sa posudzuje aj plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia, ak sa neposkytuje zo zisku po zdanení alebo zo sociálneho fondu.“

Ak Vám zamestnávateľ nevyplatil mzdu, porušuje tým ustanovenia Zákonníka práce. V takom prípade máte z pracovnoprávneho hľadiska takéto možnosti:

1. Môžete podať podnet Inšpektorátu práce, ktorý prešetrí tieto skutočnosti, zistí, o aké porušenie ide a v akom rozsahu. Následne môže zamestnávateľovi uložiť pokutu.
2. Nevyplatenie mzdy je však aj dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Vyplýva to z ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v zmysle ktorého: „Zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.“

Občianskoprávna rovina

V prípade, ak vám zamestnávateľ včas nevyplatil mzdu, tiež máte nárok tieto peniaze si od zamestnávateľa vymáhať súdnou cestou v zmysle predpisov občianskeho práva. Tým, že Vám zamestnávateľ nevyplatil splatnú mzdu, vznikol mu voči vám dlh. Okrem samotného dlhu si od neho však môžete vymáhať aj úroky z omeškania v zmysle nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, na ktoré vám vzniká nárok priamo zo zákona od prvého dňa omeškania so splnením peňažného záväzku. Po právoplatnosti rozhodnutia súdu a nadobudnutí jeho vykonateľnosti môžete, ak dlžník nezaplatí, podať návrh na vykonanie exekúcie.

Trestnoprávna rovina

Nevyplatenie mzdy je možné za predpokladu splnenia zákonných podmienok považovať aj za trestný čin. Trestný zákon upravuje v § 214 trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného.

Medzi základné podmienky pre naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu zaraďujeme naplnenie nižšie špecifikovaného konania, pričom tohto konania sa musí dopustiť buď štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista. Pre spáchanie tohto trestného činu sa vyžaduje tiež úmyselné zavinenie, ako aj splnenie podmienky, že páchateľ (zamestnávateľ) peňažné prostriedky nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou. Zmarením vyplatenia sa rozumie činnosť zodpovedných osôb, ktorá smeruje k tomu, aby sa uvedené dávky zamestnancovi nevyplatili. Podstatou takéhoto konania je predovšetkým cieľ, aby neboli prostriedky v deň splatnosti k dispozícií (prevedenie na účet inej spoločnosti, môže ísť aj o splatenie iných faktúr a pod.) Trestný čin je dokonaný po splnení podmienok buď nevyplatením mzdy alebo iných plnení definovaných v zákone v deň ich splatnosti, alebo vykonaním opatrení smerujúcich k zmareniu vyplatenia.

Podľa ustanovenia § 214 Trestného zákona platí:

(1) Kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) a spôsobí ním väčšiu škodu,

b) z osobitného motívu, alebo

c) voči viac ako desiatim zamestnancom.

(3) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.

(4) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu.

Trestný zákon však v prípade tohto trestného činu umožňuje zánik trestnosti. Trestnosť trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 zaniká aj vtedy (okrem všeobecných dôvodov), ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil najneskôr do 60 dní od dokonania trestného činu. Splnenie povinnosti po tomto termíne možno hodnotiť ako všeobecnú poľahčujúcu okolnosť.